Nešťastná

Smutný osud Charlotty Masarykovej, manželky prvého československého prezidenta

23.01.2012

Kým sa Tomáš Garrigue Masaryk stal prezidentom, mužom uznávaným doma i v zahraničí, prežil svojou golgotu. Spolu s ním jeho manželka. Verne stála po jeho boku. Niekedy bola možno aj mocnejšia ako on. Keď sa v roku 1900 stal v Česku objektom zúrivých útokov, pomýšľal, že sa odsťahuje do Spojených štátov. Povedala mu: „Tvoje miesto je tu, v českom národe, tu musíš zostať a pri obhajovaní pravdy nesmieš ustúpiť.“ Nebolo jej súdené užívať si pokojnejšie časy.

Otec bol proti:

Od dievčenských rokov ju vábilo výtvarné umenie, literatúra, ale najmä hudba. Preto ako sedemnásťročná odišla z ďalekého New Yorku študovať klavír na lipské konzervatórium. Aj neskôr sa rada vracala do Lipska. Pri jednej takejto návšteve sa zoznámila s mladým filozofom Tomášom Masarykom, čerstvým absolventom viedenskej univerzity. Mali toľko spoločných záujmov - hudbu, výtvarné umenie, filozofiu. Spolu chodili na koncerty, do divadla. Iba odvaha im chýbala. Odvaha vyznať si lásku.
Jedného dňa sa obaja so spriaznenou rodinou Göringovcov zúčastnili na výlete loďou a pani Göringová spadla do vody. Všetkých schvátila panika, jediný Masaryk skočil do rieky a z posledných síl zachránil topiacu sa. Neskôr spomínal, že to bol zlomový okamih ich vzťahu. Požiadal Charlottu o ruku.
Charlottin otec Rudolph Garrigue, majiteľ prosperujúcej poisťovne v Brooklyne, otec jedenástich detí a vyznávač americkej slobody, mal k sobášu výhrady. „V Amerike je úplná sloboda,“ upozorňoval dcéru, „a v Rakúsku nadvláda aristokracie a rímskokatolíckej cirkvi.“ Neodradil ju. Masaryk ešte raz zozbieral odvahu a požiadal svorka o niečo neslýchané. Aby mu požičal peniaze na živobytie. Filozof vtedy ešte nemal stále zamestnanie. Pán Garrigue sa síce rozhneval, ale napokon dal mladomanželom okrem požehnania aj tritisíc mariek.

Aféry:

Zelenohorský rukopis, ktorý náhodne objavili v roku 1817, lahodil českej duši. Označili ho za najstaršiu literárnu pamiatku, za potvrdenie demokratického rázu vládnutia ešte v pohanských časoch, za čias kňažnej Libuše, a za dôkaz starobylej literárnej vyspelosti Čechov. V tom istom roku objavili Královodvorský rukopis podobného obsahu. Oba boli vzpruhou pre prebúdzajúce sa národné povedomie. Masaryk ich označil za podvrhy. Taká nehoráznosť! Veď pán profesor rozmýšľa a koná protičesky. Zdvihla sa vlna protestov.
Aféra ešte nepohasla a už vypukla ďalšia, ešte búrlivejšia. Masaryk sa zastal Žida Leopolda Hilsnera, ktorého obvinili z rituálnej vraždy Anežky Hrůzovej. Krv kresťanského dievčaťa mala údajne poslúžiť židovským náboženským obradom. Zdvihla sa vlna antisemitizmu. Poveru ťažko možno vykoreniť. Masaryk však pevne zastával svoje názory a ušlo sa mu i jeho rodine veľa urážok. Noviny ho opľúvali, študenti jeho prednášky bojkotovali alebo ho vypískali, deťom sa vyhrážali spolužiaci, Charlottu takmer ukameňoval sfanatizovaný dav.
Nenávisť bola taká prudká, že Masarykovci sa presťahovali do iného bytu. A takmer aj do Ameriky. Zostali iba na Charlottino naliehanie. Po rokoch si Masaryk na jej pomoc v tejto i v iných situáciách spomenul slovami: „Bez nej by som nebol tým, čím som sa napokon stal.“ Za životné skúšky však bolo treba platiť.

Sily slabnú:

Charlotta sa po príchode do Prahy usilovne učila češtinu, sledovala kultúrny život, hrala na klavíri, milovala výtvarné umenie, hudbu a literatúru. Ako zanietená vyznávačka rovnoprávnosti pre ženy sa zapojila do práce v ženskom klube, neskôr vstúpila do sociálnodemokratickej strany. Prispievala do amerických novín. Väčšinu času však venovala rodine a tá sa rýchlo rozrastala.
Charlotta porodila päť detí. Po druhom vážne ochorela. Zotavila sa, no potom sa nervovo zrútila. Aj z toho sa časom zotavila, ale domácim prácam sa už veľmi nevenovala. Bola odkázaná na pomocníčky. „Potom si vyhradila len jednu prácu,“ spomínala jej dcéra Alice. „Sama zavárala ovocie, a to hojne. Špajza bola vždy plná zavarených čerešní a ríbezľového rôsolu.“
Tretie dieťa, Eleonora, umrelo niekoľko mesiacov po narodení. V roku 1915 postihla rodinu ďalšia tragédia, na týfus umrel Herbert, druhé dieťa v poradí. Vyštudoval maliarstvo a dá sa povedať, že bol Charlottiným miláčikom. Aj ako dospelý sa po večeroch najradšej zdržiaval doma, pri matke. V myšlienkach sa ustavične vracala k nemu.
Začiatkom prvej svetovej vojny musel syn Jan nastúpiť do rakúskej armády a Tomáš Garrigue Masaryk odcestoval s dcérou Olgou do exilu. Pod zámienkou, že odchádza do Talianska na zdravotnú dovolenku. Odtiaľ odišiel do Švajčiarska. Priveľa úderov pre Charlottu.

Režim sa pomstí:

Nadišli prvé vojnové Vianoce, ale vojaci ich neoslavovali doma, ako to sľuboval táraj Wilhelm II. A vyzeralo to, že tak skoro ani doma nebudú. Rakúsko-uhorská monarchia, pozliepaná z mnohých národností a dlho i násilím odolávajúca odstredivým silám, sa obávala aj vnútorného nepriateľa. Preto sa režim rozhodol buričom vykrútiť krk. Aloisa Rašína, Karla Kramářa, Vincenca Červinku a Josefa Zamazala odsúdili na smrť povrazom. František Jozef však nerád podpisoval trest smrti, a tak mu unikli.
Režim by bol rád vykrútil krk aj Masarykovi, čelnému predstaviteľovi odboja, lenže v zahraničí na neho nedosiahol. Ale veď mu tak či tak pristrihnú krídelká, má tu predsa najbližších príbuzných. Syna Jana premiestňovali z miesta na miesto a hotovali sa uväzniť manželku. Charlotta však bola už v pokročilom veku a veľmi chorá. Zo zločinov vlastizrady obvinili a uväznili teda dcéru Alicu, ktorá sa o ňu starala.
Pre Charlottu trpiacu srdcovou poruchou a depresiami nastali najkrušnejšie časy. Svedectvo o tom vydáva jej rozsiahla korešpondencia s dcérou. Alici dodáva síce nádej, ale sama ju potrebuje. V apríli 1916 sa ponosuje, že aj v dňoch, keď nezostane na lôžku, musí polovičku dňa preležať na pohovke. Píše: „Keby som vstala, hrozilo by nebezpečenstvo, že by som vydala viac síl, ako ich zasa načerpám.“
Koncom vojny prepadla Charlotta ťažkej melanchólii. Previezli ju do sanatória v Prahe-Podolí, neskôr vo Veleslavíne a zbavili svojprávnosti. Richard Sobotka, ktorý dôkladne zmapoval jej život, vo svojej knihe píše: „Jej úzkostné stavy nepoľavovali ani v sanatóriu, hrozila sa aj všedných maličkostí, ktoré si predtým nevšímala.“

Prvá dáma:

Keď československý parlament zvolil Tomáša Garrigua Masaryka za prezidenta, pražské ženy prišli pozdraviť jeho manželku do sanatória. Povedala: „Môj muž je mužom práce a nerobí oslavy.“ Ani ona neholdovala oslavám. Vyhýbala sa zábavám, plesom, neobľubovala oslovenie „milosťpani“ a pozdrav „ruky bozkávam“. Ako prezidentova manželka všetky pocty odmietala a už sa ani nemohla podieľať na jeho sláve.
Po vyhlásení samostatnosti sa Charlottin stav zlepšil a striedavo žila s rodinou na Hrade alebo v Lánoch, občas sa uchýlila do sanatória vo Veleslavíne. Postupne však slabla fyzicky. V septembri 1922 ju postihol prudký srdcový záchvat a srdcová slabosť už nepoľavila. Dvadsiateho deviateho apríla 1923 obedovala ešte v Lánoch s Edvardom Benešom. Sobotka píše: „V ten deň bola neobyčajne pokojná a milá a akoby znova nadobúdala stratenú silu.“ Nebol to koniec jej útrap. Prvého mája ju postihla mozgová mŕtvica, ochrnula na pravú polovicu tela a stratila reč. Zomrela 13. mája. Pochovali ju na cintoríne v Lánoch.
„Američanka sa stala Češkou, mravne i politicky,“ spomínal na ňu Tomáš G. Masaryk. „Verila v génia nášho národa, pomáhala mi v mojich bojoch politických a v celej politickej činnosti. Až vtedy za vojny, za hranicami, som musel pracovať bez nej, ale vedel som, že konám v zhode s ňou. Bývali chvíle, keď som - od nej vzdialený - súbežnosť našich myšlienok na diaľku priamo cítil.“